Kukulienka

Napriek skorému nástupu jari nám prvý termín tejto akcie priniesol dažďové mraky a preto sme sa na prechádzku dostali až v posledný marcový deň. Jar už na nás číhala z každého kúta parku.

Pred SĽUK-om sa postupne stretlo skoro 20 detí aj s rodičmi. Ujo Palo a teta Urbanová nás po tom, ako pribehli poslední účastníci, zobrali na prechádzku lesom. Na začiatku sme si pozreli ako gaštany už majú drobné lístky, ale platany ešte “spia”; na javoroch sa už začali objavovať kvietky.

Pani Urbanová poznala všetky kvietky v lese, žlté aj modré veternice, iskerníky, fialky. Niektoré deti si nazbierali kytičky, iné sa hrali s konármi. Na konci “zámockej aleje” sme si obzreli vranie hniezda, kde ako sa zdalo, boli už zahájené prípravy na kladenie vajíčok. Ani sme nemuseli byť veľmi ticho aby sme počuli ich krákanie. Ale keď sa všetky deti utíšili, bolo krákanie naozaj impozantné.

Cez mostík sme prešli do lesoparku a k horárni, kde sme si pozreli nielen ovečky a jahniatka, ale kde sme sa občerstvili jabĺčkami a iným ovocím. Deti si mohli nakresliť horáreň alebo čokoľvek iné, čo sa im po ceste páčilo. Tento obrázok visí niektorým nad postieľkou ešte dnes a pripomína im, ako nám bolo dobre.

Pri odchode od horárne vyhlásil ujo Palo, že si má každý vziať dve šišky. Na čo nám budú, nepovedal. Mysleli sme si, že budeme hádzať na cieľ, alebo do diaľky. Ale museli sme byť trpezliví, aby sme sa dozvedeli pravdu.

Zrazu sme len my, na konci skupinky zbadali, ako sa ostatní zbehli do jedného miesta a utekali sme za nimi. Obzerali naozaj krásneho čierneho chrobáčika, ktorého meno, ako nám prezradila pani Urbanová, je Májka. Ujo Palo sa spýtal, či sa z tohto chrobáčika vyrába tá známa paštika, čomu sa zasmiali aj deti.

Na lúke sme zistili, že šišky mali väčší význam ako sme predpokladali – na rade bola totiž šišková vojna! Napriek tomu, že chlapci podľa predpokladu vyhrali, mali sme radosť všetci. Po spoločnej fotografii sme sa presunuli k malému jazeru, kde si deti zahádzali kamienkami. Menšie deti sa pri malom jazere od nás odpojili a veľké pokračovali k veľkému jazeru na záverčný bod našej vychádzky – medvedí cesnak. S čerstvých chlebíkom a maslom. Pre mnohých pochúťka, ktorú ochutnali prvýkrát, ale pravdepodobne nie posledný. Na tomto mieste sme uvideli ešte posledné snežienky, poslov jari, ktorú sme tento rok vítali síce neskoro, ale o to krajšie. A o rok možno budeme v rovnakom čase vykopávať prvých poslov jari spod snehu.